Ak by som ťa poznal iba podľa vyhľadávania na Googli vyšlo by mi, že Timotej Križka je spisovateľ. Všetky výsledky na prvej strane hovoria o tvojej knihe Pokojní v nepokoji. Čo je to za kniha?

Je to kniha dvoch ciest – cesta obrazu a cesta textu. Mapujem v nej príbehy politických väzňov v kontraste s dnešným svetom. S mladým človekom, ktorý má veľkú vonkajšiu slobodu a stretávam starších ľudí, ktorí zažívali opak – veľkú neslobodu. A pritom boli slobodní. Paradox, o ktorom je celá kniha.

Nie je to však len kniha.

Áno, kniha je vyvrcholením výstavy Pokojní v nepokoji. Tá doteraz koluje po svete, aj teraz bola napríklad súčasťou mesiaca fotografie. Dá sa povedať, že si žije vlastným životom.

Pokojní v nepokoji je vyústením môjho šesťročného navštevovania politických väzňov. Zbieral som ich príbehy a posolstvo pre dnešného človeka o tom, ako byť slobodný a nebyť závislý od vonkajších okolností.

Nerobil som to cez moralizovanie a veľké rady, ale cez život obyčajných ľudí. Dokázali žiť vo väzení, odsúdení na smrť, odlúčení od svojej rodiny, od domova, od svojich túžob – a napriek tomu ostali vnútorne slobodní.

V čom sú tieto príbehy relevantné pre dnešnú dobu? Už, chvalabohu, nezažívame nespravodlivé zatváranie do väzenia, prenasledovanie a podobne.

Dnes žijeme vo veľkom paradoxe. Môžeme sadnúť na lietadlo a cestovať kam si zmyslíme, môžeme študovať čokoľvek nás zaujíma, máme obrovskú vonkajšiu slobodu. No tú vnútornú vôbec nevieme nájsť. Práve naopak.

Rozširovaním vonkajšej slobody tento fakt zakrývame. Myslíme si, že za ďalším rohom už náš život bude plnohodnotný. Krásne posolstvo mojich respondentov je pritom o inom. Stratili svoju budúcnosť, prišli o všetko, čo im bolo blízke a pritom objavili niečo oveľa hodnotnejšie.

Ich príbehy sú svedectvom o tom, že nepotrebujeme študovať najprestížnejšie školy či pochopiť všetkých filozofov na to, aby sme žili plnohodnotný život a prispeli k nášmu poslaniu a napĺňaniu Božej vôle.

Ide naša vonkajšia sloboda proti slobode vnútornej? Vylučujú sa navzájom?

Určite sa nevylučujú, ale vonkajšia tú vnútornú ani automaticky neprináša. Dnes sa z našich životov vytratil duchovný rozmer, nie sme v ňom vôbec vedení. Tým pádom viac siahame po fyzických vnemoch, ktorých je, naopak, dostatok. Je to jednoduchšie – keď vidím na Instagrame pekné miesto, chcem ho navštíviť. Pekné jedlo chcem ochutnať – ideme po viditeľných, hmotných veciach. A duchovné nie sme schopní cítiť, pretože sme umelo presýtení inými podnetmi.

Z toho mi ale vyplýva, že vonkajšia sloboda tú vnútornú minimálne sťažuje. 

Sťažuje, veď preto sa mnísi utiekali na púšť a do kláštorov, aby mohli nájsť niečo, čo je za “bežnej prevádzky” veľmi ťažké nájsť. No keď to raz človek objaví, už ho vonkajšia sloboda nebude viac cítiť. Hoci určite opäť podľahne – sme ľudia – no už vie, čo má hľadať.

Tebe sa to darí?

(ticho) Nedarí, ale snažím sa. Sú obdobia, kedy zažívam vnútorný pokoj, no nechávam sa strhnúť. Keď pracujem mimo domu, vonkajší svet ma rýchlo pohltí. Potrebujem sa pravidelne vracať do ticha a utvrdzujem sa v tom, že nie materiálny svet je ten pravdivý. Ak sa mi to týždeň nedarí som rozhádzaný, podráždený a strácam trpezlivosť.

Ďakujem však za to, že som týchto ľudí mohol stretnúť. Ich poznanie sa do mňa aspoň čiastočne vpečatilo a snáď sa to nikomu a ničomu nepodarí zo mňa dostať von.

Ide o tvoje doteraz najväčšie dielo?

Tvoriť ho bol určite transcendentálny zážitok. Nemôžem si však pomôcť, najväčšími dielami mi prídu fotografie, ktoré len tak znenazdajky odfotím a myslím si, že je to úplná banalita. Zrazu však prídem na to, že oslovujú mnoho ľudí a skrýva sa v nej hlboký odkaz.

Pokojní v nepokoji vznikali šesť rokov. Kde si dostal počiatočnú inšpiráciu na tento projekt?

Študoval som na Vysokej škole múzických umení, skončil som keď som mal 22 rokov. Pomerne skoro sa mi podarilo dostať sa “vysoko”, točil som veľké reklamné spoty, seriály. A to bolo vždy mojím snom – používať najmodernejšie technológie, pracovať s veľkými rozpočtami vo veľkom štábe… A to sa mi veľmi skoro splnilo. Precestoval som od Havaja cez Čínu celý svet, točil som a stretával sa so svetovou špičkou v mojom odbore.

A vieš, čo som zistil?

Čo?

Že z nich sálalo obrovské prázdno. To ma úplne dostalo. Vtedy som vážne premýšľal, čo ďalej. Rozhodol som sa hľadať, kde sa teda to naplnenie, šťastie v človeku nachádza. Pretože tu som stál, obklopený ľuďmi, ktorí sú špičkou vo svojom odbore a sú neuveriteľne prázdni a nenaplnení. Sami sú tiež len ľudia, hľadajúci a, žiaľ, nenachádzajúci. Vo svojej práci šťastie nájsť nevedeli.

Tak si sa rozhodol navštíviť bývalých väzňov.

Chcel som vedieť, prečo sa mnohí z nich dobrovoľne rozhodli ísť do väzenia. Čo také vzácne strážili, že sa zriekli všetkých atribútov dnešného sveta, na ktoré sme dnes takí hrdí?

Snažil som sa nájsť ľudí, ktorí mi odpovedia nie intelektuálne, nie čisto racionálne, no odpovedia mi svojim životom. 

Môj pradedo bol gréckokatolícky kňaz a takisto bol politický väzeň, neskôr ho vyhostili s celou rodinou na Sudety. Nestretol som ho osobne, no jeho príbeh som poznal do malička. Vedel som teda, že takíto ľudia existujú.

Prvé čo som urobil bolo, že som sa vybral na východné Slovensko za gréckokatolíkmi a pýtal som sa ich, či poznajú aj nejakých iných ľudí, ktorí ešte žijú. Stretol som sa najprv s jedným človekom, ten mi odporučil niekoho ďalšieho, a už to išlo. Neskôr sa o mojom projekte dozvedeli aj inštitúcie mapujúce toto obdobie a s hľadaním vhodných respondentov mi pomohli. Dokopy som urobil približne 50 profilov, z ktorých sa do konečného cyklu dostalo 21. 

Majú títo ľudia spoločné črty? Odkiaľ sa v nich toto osobné hrdinstvo zobralo?

Spoločná línia bola pravdivosť, ale to je tak abstraktný pojem… Na prvý pohľad si vôbec neboli podobní. Veriaci, neveriaci, špióni, prevádzači… Popisoval som celý diapazón odsúdených a zisťoval, či môže dôjsť človek k slobode aj keď je neveriaci, aj keď nevzhliada explicitne k Pánu Bohu.

Snažil som sa nájsť niť, ktorá nie je zreteľná, aby nebolo na prvý pohľad vidno, čo týchto ľudí spája. Je tam vidieť odpustenie a pravdivosť voči Bohu, svedomiu, pravde. Nepoľavili, neurobili kompromis.

Ako si sa dostal k tomu, že svet spoznávaš prostredníctvom umeleckého vyjadrenia?

Asi mojou vnútornou citlivosťou. Vnímam svet cez metafory, detaily, symboly. To je kľúč. Môj otec je básnik, doteraz mám pocit, že žijem v jednej veľkej básni. Žili sme v Petržalke, kde nám lietali po byte motýle. Nakládli vajíčka, z nich sa vyliahli húsenice, zakuklili sa a opäť lietali… Mali sme hady, jašterice, drozdy… Celé to bola rozprávka. Bol to paradox petržalského bytu, o ktorom si myslíme že tam človek len príde a vyspí sa, že je tam nuda. U nás to bolo úplne inak.

No paradoxne ma k umeniu rodičia neviedli. Práve naopak, snažili sa ma od neho odviesť. Vedeli totiž, že je to ťažká a kľukatá cesta.

Čo sa týka môjho prejavu, stále ho hľadám. Vnímam samého seba ako toho, ktorý kráča po ceste. Nie som filmár, nie som fotograf, nie som spisovateľ. Skôr ma ženie vnútorná túžba tvoriť a konkrétne formy postupne prichádzajú. Celkovo skôr počúvam, čo ide, než by som ja kričal.

Čo býva problematické. Neviem si ráno sadnúť a pilne pracovať… Idem si ráno sadnúť a počúvať. A niekedy počúvam pol roka, rok a nie je to jednoduché. 

Počúvanie je veľmi náročná činnosť, ktorú sa stále učím. No práve ono ma vedie životom, môžem povedať že to vnímam ako Božiu vôľu, ktorá prichádza s ponukami práce, ktorej sa môžem venovať.

Svoj umelecký príbeh som začal fotografovaním. Lenže fotografia ma priviedla k textu, potom som zároveň robil film… Lenže keďže som nebol úplne vyhranený tak mi prišla ponuka napísať scenár… Vidím to, že keď človek nemá fixnú predstavu o svojom živote, môže to byť krásne dobrodružstvo, ktoré mnohonásobne naše plány nakoniec presiahne.

Tvoje túžby sa potom voči krásnej realite budú zrazu vidieť maličké.

To znie skutočne ako rozprávka…

Ale je v nej aj mnoho utrpenia. Vzdávanie sa svojich túžob, čakanie, nemohúcnosť. Nemôžeš sa len tak postaviť a ísť niečo robiť. Ďalšia vec je, že človek je nikým. Ľudia sa ma pýtajú – čo robíš, kto si? Ako ty, keď si začal tento rozhovor: Takže ty si spisovateľ? A ja si uvedomujem, že som nikým. Že moja identita nie je jedna profesia a niekedy to nie je ľahké.

Aký filter potom používaš pri výbere projektov? Kedy vieš, že si načúval dostatočne?

Ja som ako Jonáš, ktorý neustále uteká od všetkých projektov. A raz za čas ma veľryba zhltne a som nútený byť s danou vecou konfrontovaný. Snažím sa však od mnohých vecí utekať, snažím sa odsúvať čo sa dá a čo prerazí, to je ten filter. Znie to možno banálne, no podvedomie ma tiahne ku projektom, v ktorých cítim hĺbku a záujem. Ak som pre niečo lenivý tak si uvedomujem, že ide skôr o moju vnútornú ambíciu, než o volanie.

Ako ovplyvňuje  viera v Krista tvoju tvorbu?

Myslím si, že zásadne. Rýdzo materiálne témy ma nezaujímajú. Zdajú sa mi banálne, nechce sa mi o nich ani len premýšľať. Duchovné však neznamená nutne sakrálne. Sakrálnemu umeniu sa v podstate takmer nevenujem.

Umenie využíva metaforu a symboly. Vznešené sa ukazuje nevznešeným. Niečo krásne sa ukazuje cez blato, špinu. Neustále sa snažím priniesť zážitok večnosti človeku, no nepoužívam na to bežne známe symboly.

Aby som to viac vysvetlil: Ako symbol vnímam niečo, čo nevieš pochopiť racionálne, svojim intelektom a vzdelaním. Verím, že Kristus priniesol Pravdu a máme jedného Pána Boha, nášho Otca a túto pravdu sa snažím ukázať všade vôkol nás. No nemusí to byť cez sakrálne umenie. Samotná krása, ako povedal Tarkovskij, je symbolom pravdy. V samotnej Kráse sa zjavuje Boh. 

V čom je pre teba nachádzanie Boha cez krásu iné?

My chceme všetko mať krásne vyargumentované, všetkému rozumieť, byť si vo všetkom istí. Ja sa práve snažím Boha zobrazovať cez veci, ktoré nemôžeme mať pevne uchopené. Musíme sa tomu skôr oddať a precítiť to. A keď to dokážeme, vytvárame si s Bohom vzťah. Skutočný vzťah. 

K viere dospeješ vtedy, keď sa pustíš. Zistíš, že nie ty držíš, ale si držaný. Niekým. A potom toho Niekoho môžeš začať spoznávať.

Za rozhovor s Timotejom Križkom ďakujeme Dominikovi Harmanovi.

Páčil sa Vám rozhovor? Ďalšie s umelcami z SLH si môžete prečítať TU.