Samuel Horváth (22) študuje v 32. semestri Spoločenstva Ladislava Hanusa. Narodil sa v Bratislave, kde aj študuje a venuje sa vzácnemu remeslu – reštaurovaniu. Okrem toho ho fascinuje sakrálne umenie. “Dnešné kostoly vyzerajú ako auly, nie vždy je to dobré,” hovorí.

V rozhovore sa dočítate:

  • Či ho zasiahla mladícka revolta voči Bohu a viere
  • Ako môže umenie priviesť do kostola iný typ ľudí
  • Odkiaľ sa vzali sadrové sochy v kostoloch
  • Či kvalitné umenie pomáha viere alebo je to len márnivosť
  • Ako nekvalitné sakrálne umenie súvisí so stavaním kostolov v 90. rokoch
socha Panny Márie – polovičné čistenie

Začnime na začiatku. Ako sa v 14 či 15 ročnom človeku nájde túžba po študovaní reštaurátorstva?

Je to veru zvláštne, málokto tomu rozumie (úsmev). Je to z časti rodinné hobby – máme starú chalupu, ktorú si svojpomocne opravujeme, máme radi staré veci. Od detstva som mal rád dejepis, históriu a umenie. A reštaurátorstvo je spojenie týchto dvoch koníčkov.

A potom je tu ešte jeden rozdiel – vždy som reštaurátorstvo chápal aj ako remeslo, nielen ako voľné umenie. Takže určite v tom zohrávalo rolu aj pragmatické rozhodovanie – a nádej že sa svojim remeslom budem vedieť uživiť.

Ostaňme ešte pri tvojej rodine. Venujú sa reštaurátorstvu aj profesionálne?

Nie. Ale pohybujú sa okolo umenia. Obaja moji rodičia sú grafici. Môj dedo je tiež grafik, pradedo bol tiež grafik. Vždy som preto vnímal, že umenie a remeslo idú ruka v ruke. Brali nás do galérií, žili sme umením.

Pamätáš si na konkrétny moment či zážitok, kedy si začal vnímať reštaurátorstvo ako niečo viac, než len hobby?

Bol to moment, keď som zistil, že niečo také vôbec existuje. Akonáhle som zistil, že tento odbor môžem študovať už na strednej škole, veľmi som o inom nepremýšľal.

Byť amatérsky fotograf, alebo si doma kresliť pre radosť, to je dnes dostupné. Každý z nás má vo vrecku fotoaparát. Ako však začať s reštaurátorstvo? Dá sa to vôbec predtým, než človek strávi roky štúdiom? Mal si už praktické skúsenosti predtým, než si sa prihlásil na školu?

Reštaurátorstvo je naozaj špecifický odbor. U mňa to začalo doslova hraním sa s vecami, ich opravovaním. Pracoval som s drevom – chodil som do ÚĽUVu. Aj toto ma ovplyvnilo.

Dá sa, samozrejme, opravovať aj amatérsky. Ak však ide o nejaký umelecký kúsok, niečo zložitejšie, amatérske pokusy sú nebezpečné – často danej veci skôr ublížia.

Keď sa povie reštaurátorstvo, väčšina ľudí si asi predstaví “opravovanie” starých obrazov. Ty sa však venuješ niečomu inému.

Áno, študujem a zaujímam sa najmä o reštaurovanie drevenej polychromovanej sochy. Čiže o väčšinu výzdoby slovenských kostolov. Síce sa často tvária ako kamenné, ale netreba veriť všetkému na prvý pohľad (úsmev).

Špecializácií však existuje obrovské množstvo. Kameň, nástenný obraz, závesný obraz, textil… 

Aké sú základné princípy reštaurovania, ktoré si môže každý osvojiť?

Základná poučka znie, že najväčší nepriateľ pamiatky je reštaurátor (smiech). Horší je už vari len opitý reštaurátor.

Ale teraz vážne. V prvom rade ide o to určite nezničiť danú pamiatku. Žiadna technika, ktorá by len minimálnym spôsobom zničila pôvodnú pamiatku, nie je prípustná.

Ide nám o to, aby každá pamiatka ostala do čo najväčšej možnej miery zachovaná. Preto prioritou je vždy zakonzervovať – zamedziť tomu, aby sa pamiatka ďalej poškodzovala.

Takže ak presne neviem, ako pôvodne pamiatka vyzerala, nechám ju radšej “len tak”?

To je dobrá otázka. Ide o dva rôzne prístupy k reštaurovaniu. Záleží, ako sa daná pamiatka používa. Muzeálne reštaurovanie zachováva pamiatku v čo najväčšej autenticite. Ak soche svätca chýba hlava, nevadí – nebudeme ju určite dorábať.

Naopak, ak by tá socha bola v kostole a farníkom to veľmi chýba, hlavu reštaurátor vytvorí nanovo – samozrejme v danom slohu a čo najvernejšie originálu. Má to totiž zmysel pre danú komunitu ľudí a preto, aby mohla byť tá pamiatka funkčne využívaná.

Ako si už spomínal, venuješ sa reštaurovaniu drevených sôch. Čo bolo skôr – záujem o tento druh umenia, alebo túžba venovať sa niečomu sakrálnemu?

Pri reštaurovaní mi až tak nezáleží na tom, odkiaľ daná pamiatka pochádza. Sakrálne umenie ma však fascinuje a chcel by som sa mu do budúcna tiež venovať.

Práve počas štúdia reštaurátorstva som sa do sakrálneho umenia hlbšie ponoril a objavil som jeho krásu. Mám tiež rád liturgiu a túžim tieto veci jeden deň spojiť.

Prečo?

Sakrálne umenie na Slovensku je na veľmi zlej úrovni. Rád by som to zmenil.

To počúvame často. Z čoho to pramení?

Podľa mňa to do veľkej miery súvisí s “boomom” stavania kostolov v 90. rokoch. V rozmedzí len zopár rokov sa vtedy na Slovensku postavilo tuším až 300 kostolov. Obrovské množstvo. A väčšina z nich, žiaľ, nespĺňa žiadne umelecké kvality.

Prečo sa tak húfne stavali kostoly práve v tomto období?

Počas komunizmu sa v podstate takmer žiadne kostoly nepostavili. Paradoxne, tých zopár, ktoré vtedy komunisti povolili, sú z umeleckého hľadiska veľmi kvalitné.

Po páde komunizmu bola medzi ľuďmi obrovská prirodzená potreba sláviť Boha. Je to preto do istej miery pochopiteľné, že sa tých kostolov stavalo tak veľa. Len je škoda, že často išli na úkor kvality.

To je zaujímavý paradox. Túžba ľudí po slávení Boha v chráme viedla k tomu, že toto slávenie sa deje v menej kvalitnom priestore. Znamená to teda, že aj to samotné prežívanie je kvôli ne-umeniu menej kvalitné?

Nechcem nikomu nič vnucovať. Ja to tak vo svojom živote vnímam. Gýč podľa mňa vplýva na náboženské prežívanie človeka. Dobré umenie môže pozdvihnúť úroveň nášho osobného prežívania vzťahu s Bohom.

Nie je to ale až márnivé? Boha môžeme oslavovať aj bez míňania veľkého množstva peňazí, stavania katedrál …

Márnivé to nie je, ak vonkajšie prežívanie vychádza z toho vnútorného. Ak ide iba o akýsi “efekt”, tak sa to, samozrejme, míňa účinku.

No ak by sa v minulosti neinvestovalo do umenia, neexistovali by gotické katedrály či barokové kostoly. A to už súvisí s otázkou kultúry – je kresťanstvo len vecou osobného prežívania, alebo má byť veľkou súčasťou kultúry?

Podľa mňa je jasné, že sa máme snažiť byť aj súčasťou širšej kultúry. Preto musíme a máme ako kresťania tvoriť umenie – pretože práve cez tieto diela sa stávame jej súčasťou.

Môže kvalitné umenie dnes priviesť človeka k Bohu?

Myslím si, že áno. Poznáme také prípady. Umenie má silu zasiahnuť dušu človeka natoľko, že zmení svoje myslenie a konanie. V tom je jeho sila.

Stalo sa to aj tebe? Aká bola tvoja cesta k viere?

Ja som z katolíckej rodiny a kresťanstvo a vzťah s Bohom boli vždy súčasťou môjho života. Stále čakám, kedy na mňa príde prirodzená mladícka revolta a začnem tento vzťah popierať. Zatiaľ nedorazila.

Mám však v sebe otázky o svojej viere, o Bohu, o zmysle života. Aj preto som sa prihlásil do SLH – aby som s týmito otázkami bol konfrontovaný. Zatiaľ je všetko v poriadku, zmysel života mi ešte SLH nenaštrbilo (úsmev).

Váš semester momentálne kvôli pandémii prebieha online. Ako sa dívaš na to, že aj duchovný život sa preniesol do online priestoru?

Je to zvláštne, kľačať doma pred telkou (úsmev). Vnímam dnešné časy ako skúšku viery – vydrží, aj keď tradičné rituály v podstate zmizli? Dokážem sa cez sledovanie svätej omše vnútorne spojiť s obetou, ktorú kňaz vykonáva? Dnes už svet nerozumie tomu, že je pre kresťanov – najmä katolíkov – dôležitá Eucharistia.

Áno, je to širší problém. Nechcem znieť príliš odborne, ale podľa mňa je problémom desakralizácia našich životov. 

Čo tým myslíš?

Dnes už nie sme vôbec zvyknutí na niečo posvätné. Aj z toho dôvodu je podľa mňa zatvorenie kostolov ľahko vnímané. Ísť do kostola už pre ľudí znamená to isté ako ísť do divadla, do kina. 

Vieš uviesť ďalšie príklady tohto fenoménu?

Je to vidieť aj v architektúre kostolov. Keď porovnáme gotickú katedrálu s kostolom z 90. rokov, o ktorých sme hovorili, rozdiel je obrovský. Nielen v kvalite, ale aj v myšlienke.

 Moderný kostol je už oveľa menej posvätný. A tým nemyslím to, že je postavený v inom štýle – aj minimalizmus môže byť posvätný.

V čom je teda dnešný kostol menej posvätný?

Dnes je kostol zameraný viac na funkčnosť než na to, že kostol ako priestor má svoju vnútornú symboliku.

Moderné kostoly sú väčšinou stavané na kruhovom pôdoryse. Ten má zabezpečiť to, aby ľudia zo všetkých kútov kostola videli na kňaza a počuli ho počas celej omše. To v minulosti nebolo dôležité. Kňaz bol v minulosti viac oddelený od ľudí a lepšie to vyjadrovalo mystérium posvätnosť aktu, ktorý sa tam práve deje. Dnes kostol vyzerá skôr ako aula – ide o to, aby ľudia všetko videli a všetko počuli.

Vychádza to so zmien po II. Vatikánskom koncile. Benedikt XVI. vo svojej knihe Duch liturgie ukazuje, že koncilové liturgické zmeny dodnes nie sú dotiahnuté do konca. Preto v liturgii aj v sakrálnom umení nachádzame takéto rozpačité momenty.

Synonymom zlého sakrálneho umenia sa stali gýčové sošky Panny Márie. Bolo to však niekedy inak? Bolo niekedy sakrálne umenie kvalitné a ak áno, kde nastala táto zmena?

Táto zmena nastala ešte oveľa skôr, v 19. storočí. Išlo o takzvaný preraffaelizmus od skupiny umelcov v Anglicku. Snažili sa tvoriť v duchu gotického umenia a zdôrazňovať bežné výjavy. Z tohto štýlu sa vyvinula aj “móda” lacných cirkevných výzdob. A keďže kostoly často financovali a vyzdobovali ľudia, ktorí nemali peniaze nazvyš, tak sa tieto lacné umelecké atrapy stali normou – sadrové odliatky a podobne.

Diať sa to mohlo aj kvôli tomu, že väčšina kňazov nemá rigorózne vzdelanie v oblasti umenia. Ani sa to asi nedá realisticky očakávať.

Dá sa s tým teda niečo urobiť?

Dávajme viac priestoru umelcom, ktorí sú kvalitní. Biskup nemusí byť kunsthistorik – stačí, ak si takého nechá blízko pri sebe a bude mu načúvať. Umenie má silu zmeniť dušu človeka a bude dobré, ak s tým ako kresťania na Slovensku začneme viac pracovať.

Za rozhovor so Samuelom Horváthom ďakujeme Dominikovi Harmanovi.

Páčil sa Vám rozhovor? Do Vianoc zverejníme ďalšie 4! Prečítajte si viac o sérii rozhovorov #SLH18 TU.