Kristína Kružicová je dokumentaristka a fotografka. Filmovú dokumentaristiku študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Absolvovala Kolégium Antona Neuwirtha a členkou SLH je od roku 2019. “Umelec len ťažko nebude riešiť duchovné témy. Možno to nebude volať kresťanským Bohom, no Boha stretne,” hovorí.

V rozhovore sa dočítate:

  • Ako ju zarazilo, keď dostala za svoju tvorbu prvýkrát zaplatené
  • Prečo s tým má doteraz osobný konflikt 
  • Či môže byť umenie cesta k Bohu
  • Že film je len médium a osobný kontakt nikdy nenahradí
  • No napriek tomu je to jeden z najlepších spôsobov, ako zaznamenávať emócie okolo nás

Čomu sa venuješ?

Fascinuje ma objavovať svet, preto ma dokumentaristika zaujala. Fotím a točím svet okolo seba. Zaujímajú ma ľudia a svet, v ktorom žijú. Páčia sa mi ich osobné príbehy. Objektív fotoaparátu je pre mňa mostíkom k týmto ľuďom a k ich príbehom. Rada ich objavujem a spoznávam.

Mám za sebou točenie viacerých dokumentov – vytipovala som si príbeh človeka, ktorý bol na prvé počutie zaujímavý. Viac ako z výsledku sa teším zo vzťahu, ktorý počas točenia nadobudnem s daným človekom.

Takže filmy sú pre teba len prostriedkom? Na spoznanie ľudí, na pochopenie ich príbehov?

Čiastočne. Filmom paradoxne nedokážem divákovi realitu preniesť v jej úplnosti. A možno sa to dá a ja sa to ešte len musím naučiť.

Malo by to vôbec byť cieľom filmu – hoci aj dokumentárneho?

Osobné stretnutie je nenahraditeľné. Film je úžasný, no stále je to len médium. A každé médium je obmedzené. Pre mňa je navyše silný motív pozvanie – ak dokážem filmom zaujať, divák sa o vyrozprávaný príbeh a postavy v ňom začne možno zaujímať hlbšie.

Vráťme sa úplne na začiatok. Ako si sa dostala k tomuto remeslu?

Z nudy (smiech). Na strednej škole ma začali zaujímať foťáky a to, ako fungujú. Ani som veľa fotiek netvorila, no študovala som technológiu ich tvorby. Ako súvisí uzávierka so svetlom a časom expozície a čo ja viem čo všetko. Máme to v rodine. Rodičia si tento môj záujem všimli, kúpili mi fotoaparát – a zrazu to všetko do seba zapadlo.

Ako to myslíš?

Foťák sa stal predĺžením môjho tela. Fotila som všetko okolo seba. Rýchlo som začala fotiť pre jeden študentský portál. To ma priviedlo na viaceré spoločenské udalosti, ktoré bolo treba zdokumentovať. Bolo to zaujímavejšie, než to možno znie (smiech). Stretávala som sa takto s mnohými ľuďmi a pochopila som jednu vec. Že fotografiou môžem prenášať nielen nejaký statický obraz, ale aj atmosféru.

Kedy ti prvýkrát napadlo, že sa fotografii chceš vážne venovať?

Nemám jeden konkrétny moment, ktorý by som si pamätala. Odkedy som začala s fotením, iné nápady išli bokom. Zvažovala som, že by som študovala buď žurnalistiku alebo informatiku. A hoci mi to vtedy nenapadlo, teraz v podstate robím oboje. V práci s filmom či fotkou je veľa techniky, práce na počítači. No a dokumentaristika je tak trochu novinárčina, nie?

Pamätáš si, kedy si fotením či kamerovaním zarobila prvé peniaze?

Pamätám. Nebolo to dohodnuté. Moja prvá reakcia bola: “Ale na tomto sme sa nedohodli!” Bola som z toho popravde veľmi rozčarovaná?

Myslel som si, že to, naopak, musel byť krásny pocit. Dostať zaplatené za niečo, čo ťa baví a máš to rada.

No práve! Mám dostávať peniaze za niečo, čo robím rada? Bola som vtedy až “opačne dojatá”. Mala som pocit, akoby si ma niekto kúpil.

A stále máš ten pocit?

Snažím sa ho mať. Nechcem sa nikdy cítiť tak, že moja tvorba má konkrétnu cenovku. Každá tvorba má individuálnu hodnotu. Chápem, že komunikujeme aj jazykom peňazí. No v niečom mi to príde ako snažiť sa napasovať slona do porcelánu. Beriem to ako spôsob, ktorým všetci na svete fungujeme. No nechcem brať svoju tvorbu ako na bežiacom páse. Pozerám sa na ňu ako na niečo, čo nie je samozrejmosť. Vždy by to mal byť nový príbeh, nová príležitosť, nové stretnutia a spoznávania.

Darí sa ti to?

Snažím sa… Samozrejme, že to nejde vždy. Ale chcem, aby sa to v mojom idealistickom svete dialo (úsmev).

A ako by to malo fungovať?

Kiež by sme vedeli vždy naplno pochopiť, aký kus práce musel každý človek urobiť, než sme dostali do rúk to či ono. Samozrejme, v každodennosti života je to nereálne.

Vidíš ako najväčší problém práve tie peniaze? Že sa tvoje dielo stáva komoditou?

Z časti. A sčasti aj to, kto hodnotí kvalitu. Ja sama som sebe najväčší kritik a sudca. Keď dostanem pochvalu, pozitívnu spätnú väzbu, to ma vždy poteší, no je to len príjemný bonus. V prvom rade musím byť s daným dielom stotožnená ja. Pretože nikto do diela nebude vedieť nazrieť do takej hĺbky, ako samotný tvorca.

Keď hovoríš že si sama sebe najväčším kritikom – čo je tvoje kritérium úspechu?

(ticho) Aké vzťahy som počas práce nadviazala. Je to zvláštne – ja som predsa tá, čo do kontaktu s ľuďmi prichádza len minimálne. Som schovaná za objektívom, ľudia ma nevidia. Väčšinou je to dokonca moja úloha, nebyť videná. Napriek tomu sú pre mňa ľudia a vzťahy to najdôležitejšie na mojej práci.

Sú dva typy umelcov. Takí, pre ktorých je ich viera centrálnym bodom a jediným zdrojom záujmu a takí, ktorí nechcú byť spájaní len s kresťanstvom, ale chcú byť predovšetkým vnímaní ako kvalitní odborníci v ich sfére.  Ako sa v tvojej tvorbe odráža viera v Krista? 

Niekde medzi. Nepotrebujem, aby zo mňa na prvý pohľad kričalo, že som kresťanka. No rada ukazujem Boha prostredníctvom svojej práce. Boha vidím v každom ľudskom srdci, v každom príbehu, ktorý zaznamenávam. Moja viera v Boha ma neobmedzuje, práve naopak. Som vďaka tomu slobodnejšia a dokážem sa zaujímať o širšiu škálu vecí.

Čím to podľa teba je, že v umeleckej sfére sa – aspoň na prvý pohľad – pohybuje menej kresťanov? Nie je to potom znak toho, že v umení by sme sa ako kresťania ani angažovať nemali?

Nemyslím si, že nejaká oblasť života by mala patriť len neveriacim, či neveriacim ľuďom. Keď sa človek zahĺbi do svojho vnútra a spoznáva samého seba – čo je hlavná metóda umeleckej tvorby – je viac otvorený duchovným zážitkom. Umenie môže byť aj cesta viery. Možno to nebudú vnímať ako vyznávanie viery v kresťanského Boha, ktorého poznáme my, no umelec sa len ťažko bude venovať niečomu, čo nemá aj duchovný presah.

Si súčasťou tímu, ktorý pripravuje populárny mestský festival súčasnej kresťanskej kultúry Bratislavské Hanusove Dni. Čo ťa na tomto podujatí zaujalo tak, že si sa rozhodla pridať do organizačného tímu?

BHD sú pre mňa dobrá príležitosť na stretnutie ľudí, ktorých obdivujem a rada ich spoznávam. Či už sú na pódiu alebo v hľadisku. Ja sa možno nezdám (smiech), keďže väčšinu času som len skrytá za fotoaparátom, ale myslím to vážne, že rada cez objektív spoznávam iných ľudí. Z tohto hľadiska je pre mňa BHD ideálne miesto.

Zároveň je to priestor, kde sa dá realizovať rôznymi smermi. Ako to už býva pri takýchto udalostiach, vždy je viac roboty, ako ochotných ľudí. Takže jeden rok som bola na Košických Hanusovych dňoch aj “eko-florista” (úsmev). Mala som na starosti ekológiu a kvetovú výzdobu. Mali sme krásnu výzdobu z lokálnych zvyškových kvetov, po skončení festivalu sme si ich medzi sebou rozobrali a odniesli domov. To bol tiež krásny zážitok.

Za rozhovor so Kristínou Kružicovou ďakujeme Dominikovi Harmanovi.

Páčil sa Vám rozhovor? Do Vianoc zverejníme ďalšie 3! Prečítajte si viac o sérii rozhovorov #SLH18. A ak náhodou ešte nepoznáte Samuela Horvátha, rozhovor s ním nájdete TU.