Annamária Tomíková študuje psychológiu v Košiciach. Posledné štyri roky sa venuje úžitkovej keramike. Pred rokom sa spojila so svojimi sestrami a vznikol projekt Tri nite, v ktorom okrem keramiky vznikajú aj grafické a iné diela.
Je členkou organizačného tímu Košických Hanusových Dní, ktoré prebehli 28. a 29. novembra.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • Prečo považuje za povinnosť slúžiť iným
  • Ako jej tvorba otvára cestu k hlbokým rozhovorom
  • Prečo je hrnčiarsky kruh dokonalou metaforou nášho života s Bohom

Ako si sa dostala ku keramike?

Úplne prvý kontakt som s keramikou mala v ZUŠke. Milovala som chodiť do hrnčiarskej dielne. Fascinovala ma všadeprítomná vôňa a pokoj, ktorý tam vládol. Vždy ma to pohltilo a dvojhodinová lekcia mi ubehla za desať minút.

Od malička by si ma ale stretol s kýblikom a hlinou ako si niečo modelujem.

Máte takéto remeslo v rodine?

Konkrétne keramiku nie, no sme všetci veľmi tvoriví. Otec je strojár a na dvore máme funkčnú zmenšeninu vlaku.

Vlaku?

Normálny maličký vláčik, máme aj koľajnice a vlak jazdí. Takže asi sa dá povedať, že kreativitu máme v rodine (smiech).

Kedysi bola pre teba keramika zábavou, oddychom. Ako to vnímaš teraz?

Mám veľmi rada podobenstvo o talentoch. Čo máš, to rozmnož. Ja mám talent vyrábať rukami niečo, čo je estetické, čo robí radosť, čo trochu skrášľuje tento svet.

Je pre mňa veľmi dôležité, že to išlo prirodzene. Nemala som nikdy pocit, že ma do toho niekto tlačí, že to robím len pre zárobok a podobne.

Vo výrobe keramiky zároveň vidím peknú metaforu nášho vzťahu s Bohom. Tak, ako od mäkkej hliny prejdeme postupne ku hotovej nádobe, ktorá plní účel, tak aj my sme hlina v hrnčiarových rukách. Len ako ľudia si niekedy predstavujeme, že tým, že nás Boh vytvaruje, tak tým to končí. Lenže keď hrnčiar vykrúti niečo na kruhu, ešte to musí orezať, dvakrát vypáliť, naglazovať. Je to veľmi náročný proces, v istom zmysle bolestivý. A to isté sa deje aj nám v živote – povieme Bohu “Dobre Bože, daj mi tvar, aby som bol funkčná nádoba.”

Hlina v tvojich rukách ale nemá slobodnú vôľu. My ju máme.

Veľakrát veci, ktoré zamýšľam vytvoriť, skončia inak. Keď to vyberiem z pece zistím, že hlina si “urobila po svojom”. Preto považujem túto metaforu za skutočne blízku tomu, ako my žijeme s Bohom.

Prečo si sa rozhodla práve pre úžitkovú keramiku?

Som praktický človek. Chcem používať aj tvoriť veci, ktoré sú pekné a praktické zároveň. A úžitková keramika do bodky spĺňa obe požiadavky. Poháre, taniere, váza, džbán – čokoľvek, čo sa dá používať.

Máš obľúbený kus v tvojej tvorbe?

Mám obľúbenú kombináciu glazúr, a najradšej ju mám na čajníkoch. Je to priesvitná glazúra, ktorá popraská. Keď ju potom pretriem modrou, vytvorí krásny efekt. Je to môj experiment, ktorý vyšiel a práve preto ho mám najradšej.

Balansujem aj medzi sériovými výrobkami a limitovanými. Keď raz vyrábam nejaký tanier, musí byť vždy rovnako veľký, nie? No zároveň sa snažím pravidelne vytvárať aj limitované edície, kde mám úplnú kreatívnu voľnosť.

Pomiešam napríklad tri rôzne hliny a vzniknú z nich produkty, ktoré už nikdy nebudem vedieť replikovať, aj keby som chcela.

Ako získavať inšpiráciu na tvorbu nových vecí?

Skúšam. Nie som ten typ, ktorý si bude prehľadávať donekonečna Pinterest a hľadať návody. Nevedela by som pod to nikdy dať svoj podpis, ak by to bolo niečo kompletne odpozerané. Vždy to bolo a je o tom, čo dokážem vlastnými rukami vytvoriť.

Aj pri glazúrach radšej pracujem len s niekoľkými a tie kombinujem. Vždy sa snažím nájsť vzor, vyjadrenie, ktoré je len moje. A to sa nedá inak ako skúšaním.

Predsa len. V čom je iné učiť sa na škole predmety a skúmať, ako iní profesionáli robia to remeslo, ktorému sa venuješ aj ty? Nie je to práveže prirodzené?

V niečom je. Do istej miery je to samozrejme prípustné a ja sama to robím. Tvary, technika, postup – to som si musela naštudovať. Keď už som ale dosiahla úroveň, kde viem tvoriť sama, považujem za dôležité pracovať so svojou predstavivosťou.

Povedala si, že bolo pre teba dôležité ísť postupne. Že si nikdy netvorila pre peniaze. To je častá téma pri remeselníkoch a umelcoch – najmä nebyť “na predaj”. Zároveň to však bez toho nejde. Ako ty vnímaš tento konflikt?

Momentálne prichádzam do bodu, kedy je pre mňa ten zárobok potrebný, aby som mohla v tvorbe pokračovať. Ale dobrá otázka! Uvidím, čo prinesie budúcnosť. Pre mňa je keramika niečo, čo ma baví a čo mi vnútorne pomáha. Nechcem z nej však urobiť centrum svojho života. Ideálne by som ju v budúcnosti kombinovala s psychológiou formou arteterapie.

Keď budem cítiť, že keramika sa v mojom živote stáva príťažou, budem sa snažiť toho robiť menej, prípadne si dám od výroby pauzu. Chcem si totiž nadovšetko zachovať priamy kontakt so zákazníkom. Je to pre mňa dôležité.

Prečo je to pre teba dôležité?

Pretože nechcem, aby sa moja tvorba stala niečím tuctovým. Keď si niekto u mňa objedná tanier či pohár, tak na to čaká. A mne sa to páči, že na to musí čakať. V dnešnej dobe sme zvyknutí na to, že vecí máme veľa a máme ich hneď, za lacno a presne tak, ako chceme.

Keď niečo tvorím ja, tak je to drahšie, človek na to čaká a podľa mňa si to potom aj viac váži. A po roku mi prídu fotky, ako danú vec stále každý deň používa. To je pre mňa najväčšia odmena.

Tomu rozumiem. Pýtal som sa však na to, že nechceš z keramiky robiť “centrum života”. Hovoríš, že sa bojíš, aby nebola príťažou. No vyzerá to tak, že o tvoju tvorbu je záujem, ľudia ju oceňujú, teba samú napĺňa – aká teda príťaž?

(ticho) Možno je v tom strach. Niečo tvoriť znamená, že esenciu tvojej tvorby nechceš vyčerpať. Kým moje produkty vzniknú z toho, že ma to napĺňa, tak je to v poriadku. No keď budem vyrábať pretože “musím”, vtedy sa podľa mňa veľmi rýchlo vyčerpám a ostanem vnútorne prázdna. 

Bojíš sa, že sa staneš “pásovou výrobou?”

Áno. To je podľa mňa strach každého umelca. Navyše, človek si potrebuje rozdeliť šťastie do rozličných oblastí života. Možno môj strach nie je o keramike, ale o tomto. Že investujem len do jednej veci. Lenže, čo keď tá vec padne? Čo keď mi nebude viac prinášať šťastie?

Takže máš strach sa zaviazať jednej veci?

Áno, to je problém našej generácie, či? (smiech)

Ako sa v tvojej tvorbe prejavuje tvoja viera?

V mojej tvorbe nie je veľmi priestor evanjelizovať priamo produktom. Túto otázku riešim, no v osobnom kontakte so zákazníkom. V poslednej dobe sa mi viackrát stalo, že sme začali rozhovor o mojej tvorbe a skončili sme pri intímnych duchovných otázkach. Aj preto sú vzťahy s mojimi zákazníkmi veľmi dôležité.

Ako si zvládaš každodenne pripomínať túto svoju úlohu, ktorú máme ako kresťania? Evanjelizovať. A vnímaš to vôbec ako svoju úlohu?

Samozrejme. Ja som sa stala veriacou asi v 13-tich. Bola som členkou spoločenstva ESPé, kde je toto jeden z dôležitých stavebných kameňov. Naučiť sa šíriť evanjelium. To sa mi stalo každodennou súčasťou.

Čím som staršia, tým si viac uvedomujem, že to chcem. A práve moja tvorba mi umožňuje mať s ľuďmi priestor na takýto rozhovor.

Čo je pre teba znamená SLH?

SLH je pre mňa najmä spoločenstvo. Čo to znamená: Že mám vzťahy s inými, s ktorými zdieľam svoj život, svoje slabosti i radosti a môžem ďalej rásť. Viera sa nedá žiť bez ľudí. Som človek, čo k životu potrebuje kvalitné vzťahy.

Aj preto slúžim v tíme KHD. Je to moja povinnosť. Nevedela by som predstúpiť pred Boha s tým, aké bohatstvo som dostala a neodovzdala som ho ďalej.

Za rozhovor so Annamáriou Tomíkovou ďakujeme Dominikovi Harmanovi.

Páčil sa Vám rozhovor? Do Vianoc zverejníme ďalšie 2! Prečítajte si viac o sérii rozhovorov #SLH18.